Rozhovor: Hans Modrow: Hrobárom NDR bol aj Honecker (Dana Čikelová, Pravda, 9. 11. 2004)

Autor: Petr Just, Téma: , Vydáno dne: 02. 01. 2005

Hans Modrow: Hrobárom NDR bol aj Honecker
autorka: Dana Čikelová, zdroj: Pravda, 9. 11. 2004

Presne pred pätnástimi rokmi padol Berlínsky múr. O rok bolo už Nemecko znovuzjednotené. Hans Modrow, šéf vlády Nemeckej demokratickej republiky, nebol zástancom rýchleho zjednotenia a bol za existenciu dvoch nemeckých štátov. Rozhovor s Hansom Modrowom prináša utorňajšie vydanie denníka PRAVDA.

Štyri dni po páde Berlínskeho múru ste sa stali predsedom vlády Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Videli ste naozaj šance v zachovaní dvoch nemeckých štátov, ako ste to navrhovali?
Áno. Aj medzinárodne sa po páde múru vychádzalo z toho, že NDR bude ešte nejaký čas existovať. A že znovuzjednotenie Nemecka sa neuskutoční cez noc. Spojenci sa v tom čase tiež neprikláňali k rýchlemu tempu znovuzjednotenia. Vo svojom vládnom vyhlásení som preto navrhol "zmluvné spoločenstvo“ oboch štátov, za predpokladu zásadných zmien v hospodárstve, práve i zahraničnej politike NDR, ale so zachovaním suverenity.

Spolkový kancelár Helmut Kohl vás v myšlienke dvojštátnosti podporoval. Ale 28. novembra vyšiel s desaťbodovým programom na znovuzjednotenie...
Áno, Kohl ma podporoval. Návrh zmluvného spoločenstva bol základ a Sovietsky zväz sa k nemu prikláňal. Hoci Valentin Falin (bývalý veľvyslanec Moskvy v NSR, neskôr vysoký predstaviteľ Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu - pozn. red.) filozofoval aj o konfederácii oboch štátov... A desaťbodový program vzišiel po stretnutí zahraničnopolitického poradcu Gorbačova s poradcom Kohla v Bonne.

Len pár dní po oslavách 40. výročia vzniku NDR odstúpil šéf Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED) Erich Honecker. To bolo 18. októbra a už 8. novembra padol Berlínsky múr. Honecker odmietal brať na vedomie, že Michail Gorbačov presadzovaním glasnosti zrušil Brežnevovu doktrínu o zasahovaní Moskvy do záležitostí iných štátov. Ba zakázal v NDR predávať sovietsky časopis Sputnik, kde sa o zmenách písalo, či premietať niektoré sovietske filmy... Ako ste to vnímali?
Ignoroval to preto, lebo tvrdil, že to čo robil vtedy Sovietsky zväz, sme my v NDR už urobili, v čom nemal pravdu. S Honeckerom som sa poznal ešte z čias v mládežníckej organizácii. Ako presvedčeného antifašistu som ho uznával a bol voči nemu solidárny. Za strašnú som však pokladal neskoršiu stratu jeho zmyslu pre realitu. Bol dlhšie chorý a tým prakticky už celé leto 1989 odstavený. Bol však presvedčený, že keď sa pri októbrových oslavách postaví znovu pred národ na tribúnu, bude sa usmievať a kývať v spoločnosti Gorbačova, Husáka a ďalších, bude NDR z ťažkostí von... Bol pri moci toľko rokov, že sa správal tak, akoby bol na politiku povolaný, namýšľal si, že tvorí dejiny.

To, že desaťtisíce ľudí odchádzali na Západ a Maďarsko otvorilo hranice, mu nič nenaznačovalo? A vnímal, že v jeho strane boli reformisti a väčšina v jej vedení ho chcela zvrhnúť?
Niektoré okolnosti nevedel vyhodnoti. Bol pod veľkým vnútrostraníckym tlakom, pretože odmietal Gorbačovove myšlienky, v ktorých reformisti, ale aj bežní ľudia videli svetielko nádeje. Cítili sa odstavení nielen od Západu, ale aj od nového smerovania Východu. Preto aj pri návšteve Gorbačova už viac nekričali ,,Erich, Erich!", ale ,,Gorbi, pomôž nám!" Honecker stratil súdnosť. Keď sme ho donútili odísť, ohlásil odstúpenie zo zdravotných dôvodov. Každý však vedel, že to bolo inak.

Kedy sa upustilo od úvah o dvoch nemeckých štátoch?
Až do januára 1990 bola otázka znovuzjednotenia otvorená. Medzitým sa konalo aj zasadnutie Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) v Sofii. Tam sa hovorilo, že ekonomiky RVHP musia ešte do konca roku 1990 prejsť na konvertibilnú menu (namiesto voľne zameniteľného rubľa), čo znamenalo dolárové hospodárstvo. Bolo mi jasné, že sa musíme orientovať na spolkové Nemecko. Okrem toho vtedajší československý premiér Marián Čalfa vyhlásil, že RVHP pre neho nie je budúcnosť a obrátil sa na Poľsko a Maďarsko, aby založili spoločenstvo - čo bol vlastne zrod budúcej visegrádskej štvorky. To boli závažné zahraničnopolitické momenty, ktoré mi naznačovali, že treba prejsť k inému konceptu ako k zmluvnému spojenectvu.

Ako sa k tomu na konci roku 1989 stavala Moskva?
Snažil som sa o stretnutie s Gorbačovom - v rámci politického poradného výboru Varšavskej zmluvy začiatkom decembra. Zo slov Gorbačova o jeho schôdzke s prezidentom USA Georgeom Bushom st. na Malte mi bolo jasné, že James Baker s Hansom-Dietrichom Genscherom (šéfovia diplomacií USA a NSR – pozn. red.) a Bush s Kohlom už rokovali o ,,nemeckej otázke”. Začiatkom decembra, keď som s Gorbačovom hovoril v Moskve, sa ešte jasne hlásil k NDR. Rovnaký postoj mal ústredný výbor sovietskych komunistov.

V januári sa však už uvažovalo inak. A 1. februára ste predložili Postupný plán na znovuzjednotenie Nemecka a zachovanie neutrality konfederácie oboch nemeckých štátov. Čo mu predchádzalo?
Dňa 25. januára sa na porade u Gorbačova o ďalšom riešení nemeckej problematiky stanovilo aj to, že treba pripraviť odsun sovietskych vojsk. O päť dní bol rozhovor zástupcov NDR a ZSSR o príprave konceptu postupného plánu na znovuzjednotenie. Gorbačov pred novinármi vyhlásil základnú tézu, že ZSSR vychádza z toho, že Nemci musia o nemeckej otázke rozhodnúť sami. Moskva však podporovala plán zjednotenia.

Zároveň však žiadala jeho neutralitu?
Sovietska strana so silným akcentom zdôrazňovala, že tento plán, ktorý bol predložený a je spoločný, musí obsahovať to, že zjednotené Nemecko musí byť vojensky neutrálne. Keď som ohlásil neutralitu, bol to pre Spojené štáty hlavný signál. Jednotné Nemecko chceli, nie však neutrálne. Baker letel do Moskvy s cieľom prehovárať ju, aby nesúhlasila s neutralitou, ešte predtým, ako tam cestoval Kohl. Gorbačov vtedy vyhlásil, že Nemecko môže patriť aj k NATO, aj k Varšavskej zmluve... Tu bolo vidieť, že nie je pánom situácie a nevidí realitu. A keď dnes hovorí o tom, že rozširovanie NATO smerom na východ nie je správne, tak prečo vtedy nepodporoval neutralitu Nemecka? Veď rozširovanie NATO je dôsledkom aj tohto rozhodnutia... Gorbačov podľa mňa proces znovuzjednocovania v Nemecku nepochopil - celý čas požadoval iba 12 miliárd mariek na rýchly odsun sovietskych vojsk. Iné sovietske záujmy však už prestal obhajovať. Dodnes sa tam špekuluje, či tento muž, ktorého zahraničie oslavuje ako hrdinu, bol zradca alebo nie.

Máte zásluhu na tom, že ste zabránili chaosu a krviprelievaniu. Zaviedli ste diskusie za okrúhlym stolom aj s opozíciou a občianskymi hnutiami. Mnohí hovoria o "vedľajšej vláde", existujúcej popri vašej...
No, to je hlúposť, nijaká vláda popri alebo dvojvládie neboli. Od začiatku som pozýval opozíciu, kde bolo asi osem strán, na rokovania. Boli úspešné a vyústili do prípravy volieb v NDR v marci 1990. A proti násiliu som bol vždy.

Nakoľko ovplyvnili budúcnosť Nemecka veľké demonštrácie? Bol národ hybnou silou?
Iste, bol jednou zo síl, ktoré sa podieľali na znovuzjednotení. Spontánnou silou. Silou, ktorá však po decembri už bola trošku ovplyvňovaná Kohlovou Kresťanskodemokratickou úniou. Čo myslíte, kde by boli občania NDR vzali také množstvo vlajok spolkovej republiky, aké vtedy vialo v Drážďanoch?

A ktoré boli ďalšie hybné sily? Gorbačovovi za to veľké zásluhy nepriznávate...
Nie, nepripisujem Gorbačovovi mimoriadne zásluhy. Bol jednou zo síl, ktorá však spočívala v tom, že snahy na znovuzjednotenie nebrzdil. Vlastný koncept však neponúkol, lebo nijaký nemal. Národ bol nepochybne druhou silou, ktorá k riešeniu prispela. A treťou boli snahy svetových politikov a to, ako pritom spojiť rôzne záujmy.

Rešpektoval vás Helmut Kohl? V akom duchu prebiehali rokovania s ním?
Naše prvé oficiálne politické stretnutie medzi štyrmi očami bolo v Drážďanoch 19. decembra. Ale aj predtým sme sa raz videli, ale iba videli (smiech). Myslím, že to bolo v roku 1978. Kohl s manželkou bol súkromne v NDR a prišiel aj na futbalový zápas v Drážďanoch. Z Berlína som dostal zákaz nadväzovať s ním kontakt. Základom rokovaní v decembri 1989 bolo zmluvné spojenectvo. O zjednotení ešte reč nebola. Kohl podporoval môj návrh. Vydali sme aj spoločné vyhlásenie. V ňom stálo, že sa budeme spoločne usilovať o zmluvné spojenectvo oboch nemeckých štátov.

To bolo v deň, keď na ďalšej veľkej demonštrácii ľudia vítali Kohla s nadšením, a namiesto "Sme národ", začali skandovať "Sme jeden národ"?
Áno. Kohl to dnes hodnotí tak, že práve to vraj bolo rozhodujúce. Nerád by som to spochybňoval, je mi jasné, že to na neho urobilo veľký dojem. O rýchlom znovuzjednotení však vtedy ešte určite nehovoril.

Kedy teda Kohl upustil od možnosti dvoch nemeckých ciest?
V januári sa konalo ešte množstvo stretnutí zástupcov vlád oboch nemeckých štátov. Potom v Davose sme s Kohlom hovorili ešte o konfederácii, o vytvorení komisií v oboch štátoch, ktoré budú mať na starosti problémy týkajúce sa budúceho zjednotenia. Začiatkom februára išiel do Moskvy a 13. februára sme sa stretli v Bonne. So mnou nikto dopredu nehovoril, o čom budú rokovania v Bonne. A tento dátum bol rozhodujúcim sekom. Už sa o dvoch cestách neuvažovalo.

Aký bol Kohl? Akého ho máte v pamäti?
Veľmi dbal na to, aby pôsobil priateľsky a ľudsky. Vysvetlím to na príklade toho, ako vedel dokonca aj to, kto boli moji rodičia, čo robili, kde sa narodili... Do detailov. To som ja o jeho rodine určite nevedel, iba to, že pochádzal z Falcka. Jeho politická pripravenosť na rokovania už nebola taká perfektná. Kohl bol predstaviteľ a obhajca tých, čo ho zvolili na miesto, kde bol celých 16 rokov. Teda západonemeckého kapitálu. Bol tiež dlhé roky pri moci a tiež sa cítil byť povolaný – a potom ešte aj s prehodeným plášťom jednoty. ,,Ich” jednoty.

Dňom 3. októbra 1990 sa NDR stala minulosťou. Ako sa pozeráte na zjednotenie krajiny dnes?
Zjednotenie som chcel, ale nie tak rýchlo a nie v takej podobe, dôsledky ktorej nesieme doteraz, aj 15 rokov po páde múru. Nedá sa hovoriť o všetkom, ale spomeniem, ako sa prehadzovali výhybky pri privatizácii majetku NDR. Také niečo zažilo aj Slovensko pri začleňovaní do Európskej únie. Až 85 percent majetku NDR dostal západonemecký kapitál, desať medzinárodný a zvyšných päť občania bývalej NDR... A tak to išlo ďalej. Chcel som zjednotenie, ale nie takéto.

Hans Modrov (76) sa narodil roku 1928 v Jasienici na území dnešného Poľska. Začal sa učiť za zámočníka, ako 17-ročný musel ísť na front a čoskoro padol do sovietskeho zajatia. V roku 1949 sa vrátil domov, pracoval ako zámočník a vstúpil do mládežníckej organizácie Slobodná nemecká mládež (FDJ), ako aj do SED. V ZSSR študoval roku 1952 na vysokej škole Komsomolu a po ďalšom pobyte v Moskve zastával po návrate do NDR viacero funkcií V FDJ. Externe vyštudoval ekonómiu. V roku 1967 ho zvolili do ÚV SED, členom ktorého bol až do roku 1989. Od roku 1973 viedol krajský výbor SED v Drážďanoch. V búrlivých októbrových dňoch 1989 mal výrazný podiel na organizovaní stretnutí a rozhovorov medzi zástupcami SED a opozičných hnutí, tzv. okrúhlych stolov. V novembri 1989 sa stal predsedom vlády NDR a bol ním do marca 1990, keď sa v NDR konali (prvé slobodné) voľby. Otec dvoch dcér a starý otec troch vnukov je čestný predseda postkomunistickej Strany demokratického socializmu (PDS). Niekoľko rokov bol aj poslancom PDS v Európskom parlamente.