Dokument: Memorandum národa slovenského (1861)

Autor: Petr Just, Téma: , Vydáno dne: 01. 01. 2005

Memorandum národa slovenského k Vysokému snemu krajiny uhorskej prijaté v Turčianskom Svätom Martine 7. júna 1861

Memorandum národa slovenského k Vysokému snemu krajiny uhorskej, obsahujúce ?iadosti národa slovenského cieľom spravodlivého prevedenia a zákonom krajinským zabezpečenia rovnoprávnosti národnej v Uhrách

Keď ako Slováci v mene rovnoprávnosti národnej so ?iados?ami na?imi vystupujeme, nečiníme to preto, akoby sme snáď zásade svetom hýbajúcej a skrze prvých a najhorlivej?ích vlastencov na?ich v jej opravdivom zmysle pojatej, - uznanie vydoby? chceli; ale činíme preto, ?e podoba dáva jestotu veci, a nám Slovákom veľmi mnoho zále?í na tom, aby podoba tá, v ktorej rovnoprávnos? národnia z ohľadu na nás v ?ivot uvedená by? má, i podstate veci samej, i cíteným skrze nás potrebám ?ivota zodpovedala.

A v tomto ohľade pred zákonodarným sborom vlasti na?ej, ku ktorému skutočnú dôveru vyslovujeme, hlási? sa je vlastenecká a spolu i národnia povinnos? na?a.

Dejepis a národnie podanie na?e hovoria nám, ?e my Karpatami zakolesenej zeme tejto najstar?ími obyvateľmi sme. U? dávno pred príchodom Maďarov otcovia na?i zem túto nazývali vlas?ou svojou, u? dávno pred tým viedli tuná dlhotrvanlivé a krvavé boje za národniu samostatnos? svoju oproti potlačovateľom západným, u? dávno predtým mali tuná mimo kvetúceho roľníctva a obchodu, mimo upevnených miest a hradov i ?tátnu sústavu, ktorej jednotlivé ustanovenia v ústave Uhorska a? dosiaľ udr?ali sa.

Príchodom Maďarov na prvom stupni vyvinovania svojho nachodiv?ie sa konfederácie plemien slovanských na zemi tejto zanikli, a urobili miesto konfederácii novej, ktorá pod úbehom jednoho stoletia ako krajina Uhorská pod korunou svätého ?tefana v rade ostatných európskych ?tátov čestné miesto zaujala, a na vzdor deva?stoletným pohromám i dosiaľ podr?ala.

Spoločné hmotné i duchovnie záujmy spojili plemená rozličné krajiny tejto, jako synov jednej spoločnej matky, v rodinu jednu; - spoločná jich úloha; bráni? vdelanos? západniu oproti barbarským národom východu, a spolu bráni? a pre ďal?iu budúcnos? zachova? samostatnos? svoju oproti hlavnému vplyvu západu, nachodila jich v?dy hotových k slu?be človečenstva jednak so zbraňou v rukách na poli bitvy, jako i s múdrou radou v zhroma?deniach krajinských.

I v ?íku vojenskom, i v poradách spoločných rozumeli sa mu?ovia plemien týchto, pri v?etkej rozličnosti jazykov, veľmi dobre; láska ku spoločnej vlasti a braterská dôvera medzi sebou, bola jich najlep?ím tlumočom, ?iadnemu z nich nenapadlo opovrhova? rečou plemena druhého, nenávidie? ju, ?iadnemu z nich nenapadlo zveľadenie vlastného plemena na záhube a vykorenení druhého zaklada?, a osobitnos? svoju plemennú na oné miesto vysadzova?, na ktorom jedine sväté a v?etkým plemenám spoločné záujmy vlasti stále a trvanlivé udr?ova? sa mô?u.

V braterskej láske a svornosti plemien v?etkých hlavný prameň ?ivotnej sily majúc, ??astne prekonala vlas? na?a hrúzu pusto?enia tatárskeho, prekonala ??astne i časy, v ktorých z jednej strany Izlam, z druhej strany absolutizmus západný pohlti? ju hrozil: boje nábo?enské pretiahli sa ponad ňou jako hrmavica, po ktorej príroda len kraj?ie sa rozzelenáva; ona trebárs e?te nie celkom, ale predca z vät?ej čiastky vyviazla z väzieb stredovekého feudalizmu, udeľujúc de?om svojím rovnoprávnos? osobnú; ba i jedenás?ročné potlačovanie nemohlo v jej prsach udusi? dech slobody. Aký?e teraz ?ialny, či radostný výsledok dostane sa jej za podiel, teraz, keď duchom času hýbajúca otázka národnosti v nej na rozlú?tenie svoje čaká?

My si prajeme, aby otázka tá nestala sa nezhojiteľnou ranou spoločnej matky na?ej, ale aby stala sa jej neprebitným ?títom, strely nepriateľské odrá?ajúcim. Povedomie na?e hovorí nám, ?e my Slováci práve tak národom sme, jako Maďari, alebo ktorýkoľvek národ druhý vlasti tejto; z čoho keď len rovnoprávnos? národnia a spolu i sloboda občianska nemá by? chimérou, prirodzeným spôsobom nasleduje to, ?e jako národ menej práva ma? nemô?e, ako ho má ktorýkoľvek národ druhý spoločnej vlasti na?ej.

A predca, keď na stav zákonitý z roku 1848 pozornos? na?u obrátime nájdeme to, ?e nie len dávnej?ie snemy na?e od roku 1791, 1792, 1805, - ale i pozdej?ie zákony, najme od roku 1832/6 a? po 1848-jedine národ maďarský jako národ uznávajú, jedine o reči maďarskej ako národnej a vlasteneckej hovoria, jedine o zveľadenie národa maďarského a reči maďarskej sa starajú, -o nás ?iadnej nerobiac zmienky, jakoby nás, ktorý sme predsa najstar?í dedičovia spoločnej vlasti tejto vo vlasti na?ej ani nebolo.

Neuznanie toto je proti národným a občianskym právam na?im namerená krivda, ktorú mi hlboko a bolestne cítime; je neprávos?, nad ktorou duch času výrok svoj u? vypovedal a ktorá v snemovnej porade opravdivých vlastencov len jednohlasného zatracenía dôjs? mô?e.

My teda z ohľadu odstránenia krivdy tejto ?iadame:

I.

Aby osobnos? národa slovenského a vlastenskos? reči slovenskej zákonom pozitívnym a inaugurálnymi diplomami uznaná a uznaním tým oproti zlomyselným útokom nepriateľov svornosti národov zabezpečená bola. My národy pova?ujeme za uprávnené osoby človečenstva, v ktorých ono, trebárs v rozličnej podobe, k určeniu svojmu, t. j. k dokonalosti sa vyviňuje. Prirodzená vec je, ?e sa definície tejto z ohľadu nás samých, a v po?ahu ná?ho k národom tým, s ktorými vlas? máme spoločnú, pevne dr?íme.

Akokoľvek u jednotlivca uznanie jeho osobnosti je prvou výnimkou slobody a rovnoprávnosti občianskej, tak medzi národmi uznanie osobnosti národnej je prvou výnimkou rovnoprávnosti národnej; ba práve táto poslednia nezmyslom by bola tam, kde osôb národných, na ktoré by sa ona vz?ahovala, niet, alebo kde osoby tie zákonitého uznania nemajú.

Centralizácia minulých jedenás? rokov neuznávala osobnosti národnie: preto na miesto sľúbenej rovnoprávnosti, dala národom rovnobezprávie.

My neveríme, ?eby mu?ovia tí, ktorých občania vlasti tejto jako zákonodarcov na snem krajinský poslali, znovuzrodenie centralizácie takej, trebárs v podobe ústavnej docieli? chceli, a preto e?te raz v dôvere vlasteneckej opakujeme, ?e uznanie osobnosti národnej je prvou výnimkou rovnoprávnosti národnej, je uhelným kameňom stavby ústavnej, ktorá jedine na prirodzenom, prozreteľnos?ou bo?ou danom základe pevne a trvácne k prospechu a blahu vlasti celej vystavená by? mô?e.

?e ale v?etko, čo v materiálnom svete jestvuje, len v čase a v priestore jestvova? mô?e: preto potreba je.

II.

Osobnos? na?u národniu uzna? v priestore tom, ktorý ona jako súvislá nepretr?ená masa skutočne zaujíma, pod menom horno-uhorského slovenského Okolia, so zaokrúhlením stolíc podľa národností.

?iados? túto neodolateľnou činí sama podstata rovnoprávnosti národnej, bo ?iaden národ nejestvuje len vo vidine, ale i v skutočnom svete. Nie je teda dos? uzna? osobnos? jeho v holej v?eobecnosti, ale potreba je, ka?dý národ uzna? tak ako je vskutku, v priestore tom, ktorý on zajíma, a ktorý mu prozreteľnos? bo?ská vyznačila. Ba do protimluvy a nedôslednosti upadnul by ten, ktorý by osobnos? národa uznal, medze ale tie, v ktorých osobnos? tá obsa?ena je a v ktorých ona skutočnou sa stáva, neuznal by.

Keď pre tolké stoletia v ústavnom Uhorsku di?trikty Kumánov a Jazygov, mestá hajdúcke, 10 obcí kopijníkov, 16 miest spi?ských a 44 stolíc, navzdor ?a?kostiam polohopisným, ako osobitnou municipálnou správou nadané korporácie bez najmen?ej nesnádze pre vlas? jestvova? mohli, keď pred rokom 1848 vlas? na?a vo svojej vnútornej organizácii bez najmen?ieho nebezpečenstva celosti a jednoty svojej na 4 di?trikty rozdelená by? mohla, nevidíme príčiny, prečo by jeden súvislý celok tvoriaci národ slovenský, v priestore tom, ktorý mu príroda sama vyznačila a ktorý on skutočne i zaujíma, pri nastávajúcom organizovaní krajiny a stolíc, ktoré od teraz zasedajúceho snemu očakávame, ako jedno hornouhorské slovenské Okolie vo vlasti na?ej miesta nájs? nemohol - tým viac, ?e uznanie takéto skutočná rovnoprávnos? neomylne predpokladá a výhody z jednoty reči v jednom Okolí, jak pri správe političnej a súdnoprávnej, tak najme i pri zdarnom vývine slobody občianskej pochádzajúce silno odporúčajú.

Slovenské čiastky stolíc - Pre?porskej, Nitránskej, Tekovskej, Hontianskej, Novohradskej, Gemerskej, Torňanskej, Abaujvárskej a Zemplínskej - národopisnou čiarou označené, mô?u sa bez významných ?a?kostí, alebo jako nové ?upy usporiada?, alebo, kde to nemo?no, susedným slovenským stolicám privteli?.

Utvorenie spôsobom horespomenutým jednoho hornouhorského slovenského Okolia v dosavadnom politickom podelení Uhorska ?iadnej nerobilo by premeny, len tú, ?e na miesto mŕtvych hraníc, na ktorých dosiaľ 4 di?trikty vlasti na?ej spočívali, nastúpili by medze ?ivé, nie ľubovôľou ľudskou, ale rečou a národnos?ou a tak vôľou bo?ou a prírodou samou nezru?iteľne určené.

Pri príle?itosti tejto musíme sa po predku ohradi? proti tej, zo stránky bratov Maďarov nám v?eobecne činenej námietke, ?e i v stoliciach slovenských, ako Trenčíne, Orave, Turci, Zvolene, Liptove, Spi?i a ?ari?u značný počet Maďarov, najviac stavu zemianskemu prinále?iacich sa nachodí, tak?e u nás národnos? maďarská a slovenská jedna na druhú navrstvené sú, z ktorej príčiny uznanie v jednom okolí obsa?enej osobnosti národa slovenského v skutočnosti nemo?ným sa stáva.

A, pravda je, ?e v národe na?om mnoho odnárodnelých synov sa nachádza; títo ale nie sú Maďari, ale sa synovia rodu ná?ho. I národ maďarský pred vystúpením veľkého Széchenyiho dos? počitoval synov takých, ktorí za čokoľvek in?ie ale nie za Maďarov sa vydávali; ale mohutný duch času priviedol jich k poznaniu seba samých, aby znovu splynuli s národom, od ktorého sa boli odrazili; i my veríme, ?e ten istý duch času prebudí odrodilých synov na?ich k poznaniu bludu svojho a privedie jich nazpä? do lona národa a ľudu toho, z ktorého po?li.

Akokoľvek z jednej strany nemô?eme predpoklada? o hrdinskom národe maďarskom to, ?eby s odrodilstvom na?ím, sám seba obohacova?, s hanbou na?ou národnou sám seba ozdobova? chcel, takpodobne z druhej strany o vlastenectve zákonodarného tela ná?ho nemô?eme veri? to, ?eby v nadrečenom odrodilstve na?om preká?ku uskutočnenia rovnoprávnosti národnej nachádza? mohlo. Jestliby sa ale v týchto slovenských stoliciach jednotlivci inonárodní nachodili, títo si výsadnie práva národnie na ujmu v?eobecností práve tak, ako jednotliví v neslovenských stoliciach bývajúci Slováci, osobova? nemô?u.

Ohradi? sa ďalej musíme oproti mo?nej námietke tej, akoby snahy po jednom slovenskom Okolí proti historickým právam a zákonami pozitívnymi zabezpečenej jednote a celosti Uhorska smerovali.

U? ?tefan svätý v testamente svojom k synovi Emerichoví hovorí: ?regnum unius linguae imbecille et fragile est" - u? on zanecháva mu radu tú, aby ?etril zvyky, mravy a obyčaje rozličných vo vlasti ?ijúcich plemien, u? pod ním na základe rovnoprávnosti plemien zalo?ená bola jednota a celistvos? vlasti tejto, ?e ale plemená vyrástly v národy, povedomie osobnosti svojej majúce, ?e následkom toho jednota a celistvos? vlastí na?ej nie viac v plemennej, ale v národnej rovnoprávnosti základy svoje hlada? musí, to nie je ani vina ani zásluha na?a, aleje nutný výsledok pokroku toho, ktorý zo zákona bo?ieho pôvod svoj berúc na ceste svojej hrádzou zákony ľudskými kladenou zastavi?, alebo nazpä? odrazi? sa nedá.

A pokrok tento neuzna? znamenalo by neuznáva? riadenie bo?ie v ?ivote jednotlivých národov tak, ako vo vývine jednotlivých ?tátov zjavne sa označujúce.

Len nedávno v dejinách italských videli sme, ?e zákon pozitívny a práva historické nemohli odola? udalos?am zo zákona a práva vy??ieho pôvod svoj berúcim. Príklad severnej Ameriky učí nás, ?e hriech mravný, do ústavy ?tátnej zavinutý skorej pozdej?ie na ústave samej pomstí sa a ?e mocou samej zákonitosti nedá sa utvori? a udr?a? celok, ktorý ináče so zákonami prirodzenými a mravnými nesúhlasí.

My vlas? na?u od podobného hriechu zachránenú ma? chceme vtedy, keď na záklaďoch ?tefanom svätým daných ďalej stava? a jednotu vlasti na?ej v podobé duchom času a potrebami ?ivota naznačenej utvorenú ma? ?iadame. Nám nieje dos?, aby len v artikuloch snemových stálo ?regnum indivisibile et propriam habens constitutionem", my chceme viac, my chceme, aby jednota tá spočívala na základe mravnom, prirodzenom, zo samého ?ivota v pokroku času vyrastenom.

Ako sme u? horevy??ie podotkli, mravná povaha jednoty tejto zále?í v opravdivej, nie zdanlive, ale skutočne, uznaním vskutku jestvujúcich osôb národov prevedenej rovnoprávnosti národnej; lebo len takýmto spôsobom mô?e vlas? na?a najsvätej?ie záujmy národov v nej ?ijúcich v sebe sústredi?, len takýmto spôsobom mô?e jím da? to, čo mimo nej inde nenájdu, len takýmto spôsobom stane sa ona jich jednako milovanou matkou, ktorá práve preto, ?e ?iadnemu z rovnorodých synov svojich prednos? pred druhým nedáva, bude sa môc?, v čas nebezpečenstva, na v?etkých jednako opiera? a od v?etkých jednakú podporu, jednakú obe? po?adova?.

My, ktorí v spoločnej minulosti národov vlasti tejto na spoločnú jich budúcnos? ukazujúci prst bo?í vidíme, ktorí cítime a povedomí sme si toho, ?e polohopisná povaha nami obývaného Hornouhorska, ?e ka?dodenne striedavé materiálne i duchovnie záujmy a ka?dodenný vzájomný obchod, ba len i zväzky rodinné a pokrevné s bratmi na?imi Maďarmi nás v jeden tuhý zväzok spojujú, my nemô?eme by? protivníci celistvosti a jednoty vlasti na?ej. Nech teda v slovenskom, národ ná? zosobňujúcom Okolí nehľadá nikto dač iného, jako to, čo skutočne je, t. j. neomylnú výnimku rovnoprávnosti národnej, ktorá zas je uholným kameňom jednoty vlasti na?ej.

III.

Jestli?e rovnos? je ona miera, ktorou sloboda a právo miliónov občanov v ?ivote občianskom skutočným sa stávajú a v?etkých údov obce v jeden harmonický celok, v jednu slobodnú obec spojujú, tým vät?ia potreba je, v jednej vlasti, ktorá harmonickým celkom národov v nej ?ijúcich by? má, práva národnie a práva reči mierou touto rozmera?.

Podľa zásady tejto ?iadame, aby v Okolí národ ná? zosobňujúcom:

IV.

Konečne osvedčujeme, ?e záujmy národa slovenského ohľadom slobody občianskej sú tie samé, sú jednostajné so záujmami v?etkých uhorských, i ohľadu slobody národnej ale so záujmami v?etkých doteraz zákonami utláčaných národov, menovite Rusínov, Rumunov, Srbov a Chorvátov, tak?e v priestore tom, ktorý národ slovenský obýva, úplne to isté ?iada pre seba (ohľadom toti? národnosti a slobody), Čo bratia Maďari skutočne u? majú, a zato aj jedon za v?etkých a v?etci za jednoho dobre stá? a bojova? chce. Táto solidárnos?, s ktorou pred očami národov slobodných uhorských k záujmom slobody a národnosti sa hlásime, vynútená je utlačením národov nemaďarských.

Toto sú teda ?iadosti na?e, ktoré z ohľadu prevedenia rovnoprávnosti národnej snemu ná?mu predná?ame. Bez uznania osobnosti na?ej národnej, bez vyznačenia Okolia toho, v ktorom osobnos? tá obsa?ená je, bez rovného práva rečiam a národnos?am v jich osobitných národopisných medzách pre nás opravdivej rovnoprávnosti niet. Opakujeme e?te raz, ?e rovnoprávnos? národnia je svetoduchom prinesený základný kameň celosti a jednoty vlasti na?ej spoločnej; ona prebudená súc raz, neusne viacej, ale len zosilňova? sa bude v povedomí národov; z jej ceny teda nič sa nemô?e ztiahnu? a objedna?, ako sa nemohlo odjedna? z ceny nekdaj?ích kníh sybilinských. História ale učí nás, ?e v osudných dobách národov a ?tátov zame?kaná príle?itos? nikdy viacej sa nevráti. Heslo na?e je: jedna, slobodná, kon?titucionálna vlas?, a v nej sloboda rovnos? a braterstvo národov!

Pramen:
Bokes, F.: Dokumenty k slovenskému národnému hnutiu v rokoch 1848-1914. Zv. I. 1848-1867. Bratislava: VSAV, 1962.